Kam sa ponáhľaš?

Keď som raz vystupovala z vlaku, predo mnou šla pomalým tempom stará žena. Ponáhľala som sa a nevedela som ju predbehnúť. Vytáčala ma do nepríčetna. Vtedy som sa zarazila a povedala som si: “Kam sa ja vlastne ponáhľam?” Ozvali sa vo mne výčitky svedomia, že som sa v duchu nahnevala na túto starú ženu, ktorá má dosť času a okrem toho nemôže za svoju pomalosť. Celý život pracovala, možno veľa vytrpela. A možno všetko trpezlivo niesla. A ja som netrpezlivá a malicherná. A to všetko len preto, aby som bola o 10 minút skôr doma. Tých pár minút aj tak premrhám na internete alebo pri telke.

Alibisticky to zhodím na dobu, v ktorej žijeme. Všetci sa hrozne ponáhľame. A večer zistíme, že sme zase toho veľa nestihli. Frustrovaní ľahneme a zaspíme spánkom nepokojných. Cez SMS si vyznávame lásku, komunikujeme cez chat a do očí si nemáme čo povedať.

Trápia nás účty, kariéra. V schránkach sa nám hromadia maily, lebo “nemáme čas” odpísať, na polici sa kopia knihy, lebo “nemáme čas” čítať, nevieme ako vonia príroda, lebo “nemáme čas” si k nej privoňať. Pokračovať v čítaní